Peter Iľjič Čajkovskij

Meno: Piotr Iľjič Čajkovskij

Narodenie: 7. máj 1840, Kamsko-Votkinsk, Rusko

Úmrtie: 6. november 1893, Petrohrad, Rusko

Piotr Iľjič Čajkovskij, rus. Пётр Ильи́ч Чайкóвский bol ruský hudobný skladateľ obdobia romantizmu.

Čajkovskij patrí medzi najznámejších ruských skladateľov. Hoci nebol členom skupiny nacionalistických skladateľov známych pod názvom Mocná hŕstka, jeho hudba sa preslávila vďaka jej výrazne ruskému charakteru - vzrušujúcim melódiám, rafinovanej harmónii a brilantnej, trochu pochmúrnej, ale vždy sviežej orchestrácii. Jeho diela boli však viac v západnom štýle v porovnaní s dielami ruských súčasníkov, keďže okrem národných ľudových motívov v skutočnosti používal aj medzinárodné prvky. Čajkovskij bol nesmierne citlivý, neurotickej povahy a počas života trpel často depresiami.

Čajkovskij sa narodil 7. mája 1840 v ruskom meste Votkinsk ako druhý syn (zo šiestich detí - piatich synov a jednej dcéry) Iľju Petroviča Čajkovského, banského inžiniera, a jeho manželky Alexandry Andrejevny. Už vo veku štyroch rokov skomponoval so svojou sestrou Sašou pieseň pre svoju matku. Čajkovskij bol už od detstva nadmerne precitlivelý. Keď zavŕšil osem rokov, rodina sa presťahovala do St. Peterburgu. Učil sa hrať na klavíri a začal študovať na právnickej škole. V roku 1854, keď mal Čajkovskij štrnásť rokov jeho matka podľahla nákaze cholery. Chlapec sa so smrťou len ťažko vyrovnal. V roku 1856 skomponoval svoje prvé dielo, krátku pieseň v talianskom štýle nazvanú Mezza notte.

V roku 1859 dokončil právnickú školu a nastúpil ako úradník na ministerstve spravodlivosti. Práca ho však nebavila, preto sa zapísal na konzervatórium pod vedením Antona Rubinštejna, prvého riaditeľa školy. V roku 1866 Čajkovskij prijal miesto učiteľa harmónie na Moskovskom konzervatóriu, ktoré mu ponúkol brat Antona Rubinštejna Nikolaj. V roku 1868 Čajkovskij vyhlásil, že sa zaľúbil do sopranistky Désirée Artôtovej, ktorá hosťovala v talianskej opernej spoločnosti. Našťastie pre skladateľa sa tento krátky flirt skoro skončil. Medzitým skomponoval svoju prvú symfóniu, pri ktorej trpel nespavosťou a depresiami. V nasledujúcich rokoch zložil okrem iných diel predohru-fantáziu Rómeo a Júlia (1869), prvé sláčikové kvarteto, (1871) a začal komponovať svoju druhú symfóniu. Z profesionálneho hľadiska bol úspešný napriek neskorému začiatku, ale trápila ho jeho homosexuálna orientácia. Roku 1875 sa pustil do komponovania Tretej symfónie a baletu, ktorý si uňho objednalo riaditeľstvo Cárskych divadiel v Moskve: Labutie jazero. Premiéra roku 1877 nebola úspešná, hráčom orchestra sa jeho hudba v porovnaní s triviálnymi skladbami, ktorými dovtedy sprevádzali tanec, zdala ťažká. Balet zožal úspech až po skladateľovej smrti.

V roku 1876 vstúpili do Čajkovského života dve ženy, ktoré mali veľký vplyv na jeho ďalší vývoj. Prvou bola bohatá vdova Madame von Mecková, ctiteľka Čajkovského hudby, ktorá si začala písať so skladateľom pod podmienkou, že sa nikdy nestretnú. Od roku 1877 mu poskytovala ročnú rentu 6 000 rubľov a preto sa skladateľ mohol vzdať učiteľskej práce na konzervatóriu, ktorú neznášal. Druhou ženou bola študentka Antonina Ivanovna Miľjukovová, ktorá o sebe prehlasovala, že je obdivovateľkou jeho hudby a poslala skladateľovi zaľúbený list. Skladateľ ponorený do práce na opere Eugen Onegin a Štvrtej symfónii súhlasil so stretnutím, hoci si uvedomoval, že jej nemôže nič sľúbiť. Antonina vyznala Čajkovskému svoju lásku a skladateľ narýchlo súhlasil so sobášom. Svojej nastávajúcej však otvorene povedal, že ju nikdy nebude môcť ľúbiť. Manželstvo uzavreté roku 1877 bolo omylom. Antoninina prítomnosť sa stala pre skladateľa neznesiteľnou, s manželkou vydržal sotva dva týždne. Od roku 1878 viedol nestály spôsob života. Ustavične cestoval medzi Ruskom a západnou Európou a písal mnoho skladieb na objednávku. Takmer štyri roky zápasil sám so sebou pri komponovaní novej symfónie. Balakirev, člen Mocnej hŕstky inšpiroval skladateľa k napísaniu ďalšieho diela, symfónie Manfred, založenej na Byronovych snoch vo veršoch. Čajkovskij pri práci trpel depresiami, ale keď ju v septembri 1885 dokončil, bol s ňou veľmi spokojný. Neskôr však svoje hodnotenie zmenil a chcel dielo zničiť, k čomu však nikdy nedošlo.

V roku 1887 prekonal svoj strach z dirigovania a nasledujúci rok absolvoval dirigentské turné po západnej Európe s veľkým úspechom. V Lipsku sa stretol s Brahmsom a Griegom, v Prahe s Dvořákoma a v Paríži s Gounodom, Faurém a Massenetom. Po návrate do Ruska napísal svoju Piatu symfóniu, pri ktorej sa obával straty svojich tvorivých síl. Dielo však publikum prijalo s nadšením. Roku 1889 dokončil svoj druhý celovečerný balet Spiaca krásavica, ktorý si veľmi obľúbil. Čajkovského brat Modest napísal libreto k jeho ďalšej opere Piková dáma inšpirovanej rovnako ako v prípade Eugena Onegina Puškinovou poviedkou, v ktorej hrá hlavnú úlohu osud.

Zlom v skladateľovom živote predstavoval list roku 1890 od dlhoročnej mecenášky Madame von Meckovej, ktorá náhle prerušila ich písomné priateľstvo aj s finančnou podporou. Čajkovskij utrpel hlbokú duševnú ranu, z ktorej sa do smrti nespamätal. V nasledujúcom roku 1891 začal pracovať na poslednom balete Luskáčik. V roku 1893, poslednom roku svojho života, sa Čajkovskij tešil úspechu a popularite vo veľkej miere hlavne v zahraničí (USA). Poslednú, šiestu symfóniu Patetickú, dirigoval 28. októbra 1893 v St. Peterburgu a považoval ju za „to najlepšie, čo napísal“. O niekoľko dní 6. novembra zomrel. Oficiálne bola príčinou smrti cholera. Iná teória hlása, že skladateľ spáchal samovraždu, aby sa vyhol odhaleniu svojej sexuálnej orientácie.